Často sa vraví, že pre dobrú fotografiu často treba (alebo stačí?) byť v správny čas na správnom mieste. Áno – je to jeden z predpokladov. Ale nie vždy jediný. Ten „správny čas“ totiž nemusí trvať dlho – a nebavíme sa o „zlatej polhodine“. Fotograf preto musí konať rýchlo. Potrebuje sa zamerať na samotný záber a technické záležitosti musí riešiť podvedome.
Fotil som pútnikov v oknách vagónov. Na „krátkom“ tele som mal nasadenú 35ku, na „dlhom“ 90ku. Mám túto kombináciu rád. Spolu s 24mm je to moje obľúbené trio. Ich uhly záberu mám v oku a tak dokážem obraz „zafrejmovať“ aj bez toho aby som musel zdvihnúť fotoaparát k oku. Pri dokumentárnej a reportážnej fotografii mi to šetrí čas a umožňuje mi to fotiť aj z pomerne netradičných uhlov a polôh.
Zrazu som za sebou započul nejaký ruch. Otočím sa a za mojim chrbtom nejaký chalan preskočil z vagóna na vagón. Ďalší sa na skok chystal. Zjavne nejaký miestny šport. Začal som sa davom tlačiť ku nim a pred sebou som spozoroval troch alebo štyroch číňanov s foťákmi. Snažili sa ich nafotiť zospodu.
Nezdalo sa mi to ako najlepšia voľba. Scéne by podľa mňa pri pohľade zdola chýbala perspektíva. Teleobjektív z väčšej vzdialenosti by zase stlačil perspektívu a vzdialenosť medzi vagónmi by sa zdala menšia. Rozhodol som sa preto pre kompromis – široký záber 24kou, ale z väčšej výšky. Riešením boli nástupné schodíky na vagóne. Objektívy na krátkom tele prehadzujem za pochodu.
Tušil som že „loviť“ pohybujúce sa objekty na krátku vzdialenosť nie je sranda a na testovanie rýchlosti AF môjho Olympusu teraz nebol čas. Šiel som teda na istotu – presunul ostriaci bod vpravo dole a priclonil som na f4,5 aby som mal celú scénu v hĺbke ostrosti a nemusel som zdvíhať ISO kvôli času. Sekvenčné snímanie som nastavovať nemusel – stačilo mi prepnúť na užívateľský režim C1 kde mám uložené nastavenia pre „akciu“.
Vyštveral som sa na schodíky, ľavou rokou som sa držal rukoväte, v pravej foťák. Namieril som. Všetko hralo – ostriaci bod na stene vagóna, čas 1/1000, ISO 200. Teraz stačilo len čakať a dúfať že ďalší skokan nebude dlho otáľať – visieť na jednej ruke nebolo veľmi zábavné a príjemné.
Skočil prvý – mám to. Druhý – mám ho tiež. Kamarát oproti ich hecuje nech sa vrátia. Chystajú sa k skoku a on tiež. Fúha – to by mohlo byť dobré. Len nech sa mi neprekrývajú. Chalani skáču, ja stláčam spúšť a cítim že to vyšlo. Endorfíny mi držia prst na spúšti ešte možno ďalšiu sekundu a fotím vagóny s prázdnou oblohou. Zliezam dole a pre istotu kontrolujem záber. JE TO TAM!
Fotografia veľa úprav nepotrebuje – prevod do BW, kontrast a stmaviť dole. Večer ju ukazujem kamarátom. Dokonca aj vždy výrečný Garik na chvíľu zamrzne a stratí reč … a ja sa len usmievam a usmievam a usmievam …
Tento príbeh bol pôvodne publikovaný na sociálnej sieti Facebook.
