Trh v Panjakente
Tržnice nepatria k mojim obľúbeným miestam na fotenie. Za prvé – fotky s trhovníkmi a ich domácimi produktami mi prídu dosť prvoplánové a preflákunté. Za druhé – trhovníci sú na tom veľmi podobne ako bezdomovci a žobráci – sú pevne spojení so svojim stanoviskom a nemôžu preto pred fotografom zutekať do bezpečia. No a za tretie – ak tam nechcem byť úplne za debila, patrí sa aj čosi si kúpiť a nielen očumovať. A to mám pocit, že som za fotku vlastne zaplatil – čo je v rozpore s mojimi zásadami pri fotení. Preto keď nás Churšed vyložil pred tržnicou v Panjakente, len s veľkým premáhaním som vkročil do jej útrob.
Hneď pri prvom stánku sa na nás vrhol starší pán – odkiaľ sme a čo tu robíme. Keď som prezradil že zo Slovenska a bývalého Československa, rozžiarili sa mu oči. Ako Červenoarmejec slúžil v NDR a to je predsa kúsok. Určite bližšie ako z Panjakentu do Prahy. Keď pani predavačka zo stánku zistila, že sme teda v podstate susedia, nabalila nám zopár hrušiek. Na otázku koľko za ne, že nič. Darček do susedov. Pri ďalšom stánku sme dostali jablká. Potom kocky sušeného syru. Pán zo stánku s limonádami nám ponúkol žltú malinovku „originál ZSSR“. Chutila – no ako tá naša žltá za mlada. Normálne som sa vrátil do detstva. Keď videl moje nadšenie, šupol mi pod pazuchu jeden a pol litrovú fľašu – „na domov“. Pribaľujeme teda k našim zásobám aj niečo na pitie. Ďalší pán s vyzvedá, či máme už vybavené ubytovanie v meste. Lebo že ak nie, pozýva nás k sebe domov. S vďakou odmietame a vysvetľujeme, že náš šofér už nejaké ubytovanie určite zohnal. Po chvíli stretáme Oldřišku s Allanom. Allan má pod pazuchou melón. Pozrieme na seba, na naše tašky plné proviantu, pokrčíme ramenami …
Vyrážame za Churšedom. Ubytovanie zohnal. U nejakého kamaráta, priamo pri hlavnom námestí, kde bude večer oslava Dňa Nezávislosti. Keď prichádzame k nemu, pýta sa načo sme nakúpili toľko vecí. Odpovedáme, že sme nič nekupovali, že sú to všetko dary. Nechápavo krúti hlavou a vraví, že nabudúce pôjde „nakupovať“ s nami ….
