Darachtysurch (Čevený strom) sa nachádza sa za posledným zo Siedmych jazier – Hazorchasmcha. Leží v nadmorskej výške viac ako 2500 metrov, dá sa do nej dostať len peši, nie je tam elektrina, ani signál GSM. Spomenul nám ju jeden známy v Panjakente. O jej existencii nevedel doposiaľ ani náš sprievodca Churšed. Skrátka jedno z najzabudnutejších zo zabudnutých miest v Tadžekistáne. Tam musíme ísť. Náš hostiteľ v Nofine – Jumaboy, sa ochotne podujal nás k dedine zaviesť.
Ráno sa nakladáme do auta – Jumaboy sa usádza v kufri. Sandále, v ktorých nás sprevádzal včera, nahradil vyšľapanými poltopánkami – asi to bude vážne. Prechádzame cez Padrud pri Piatom jazere, míňame Šieste jazero a šplháme sa k Siedmemu. Jumaboy nám z kufra rozpráva o vzniku jazier. Kedy vznikli nik presne nevie, je len jasné, že sú výsledkom skalných lavín a závalov, ktoré prehradili tok rieky Nofin. Úzku prašnú cestu k jazerám, zarezanú do skál, vybudovali ešte za ZSSR geológovia a kedysi končila pri Štvrtom jazere. Dnes vedie až k Siedmemu. Elektrinu k Štvrtému jazeru a do dediny Nofin dotiahol Jumaboyov otec.
Pri Siedmom jazere cesta končí. Odstavujeme náš Nissan a pokračujeme ďalej po úzkom chodníčku vinúcom sa popri brehu jazera. Jumaboy nasadzuje naozaj rezké tempo a hneď po štarte stretáme rodinku vedúcu osly naložené senom. Skúšame niečo odfotiť, ale na úzkom chodníčku je problém sa vôbec vyhnúť a nie ešte nájsť priestor na fotenie. Po asi pol hodine chôdze sa dostáva k južnému koncu jazera. Pri ústí riečky vlievajúcej sa jazera táborí skupina pastierov so stádom oviec. Ako sa približujeme, od stáda sa oddelí pes. Chvost má stiahnutý. Jumaboy berie do ruky kameň, ja sa pridávam. Našťastie si psa všimne jeden z pastierov a zaženie ho. Pastieri sa zdravia s našim sprievodcom. Ten sa ich pýta či je niekto hore v dedine. Vraj len jedna rodina.
Znovu sa dávame na pochod. Terén sa zažína dvíhať. Kráčam s Jumaboyom, rozpráva mi o tom ako kedysi hore týmto údolím vodil turistov z tábora pri Štvrtom jazere. Hore vo výške cez 4000 metrov je priesmyk a za nim sa nachádza Saratog a jazero Iskanderkul, kde sme boli pred dvoma dňami. Je to cesta na niekoľko dní. Popisuje mi ďalšie možnosti trás ale už sa strácam v názvoch. Registrujem len keď mi vraví, že za necelých 20 dní by sme došli peši do Dušanbe. No ďakujem pekne. Jumaboy má zvláštny spôsob chôdze. Robí krátke kroky na veľmi vysokej frekvencii a takmer vôbec pri chôdzi nepohybuje rukami. Na pomerne rovnej ceste popri jazere nasadil dosť vysoké tempo, ale celá skupina celkom v pohode stíhala. Teraz vyráža úplne rovnakým tempom do kopca. Držím sa tesne za ním. Po chvíli zisťujem, že sme sami. Pozriem cez plece a ostatní zaostávajú pár desiatok metrov. Jumaboy trieli predo mnou a rozpráva a rozpráva, bez toho aby sa zadýchal. Upozorňujem ho, že ostatní sú ďalej za nami. „Nevadí, neskôr ich počkáme“, odvetí. „A nemôžeme ísť pomalšie?“ pýtam sa. „Nie kvôli sebe, ale kvôli ostatným“, dodávam aby som nebol za padavku. „Keď idem pomaly, som neskôr v cieli a viac sa unavím“, odpovedá. Nuž na to nie je argument. Cválam teda za Jumaboyom, sem tam mrknem na Garminy. Tep mám zatiaľ pod 120 tak je to dobré. Cesta sa zdvíha, začínam búchať 140. Jumaboy sa sem tam obzrie cez plece. Vždy nahodím úsmev akože úplne nič a takýmto tempom chodím ráno pre mlieko. Konečne sa objavujú kamenné domčeky nalepené v svahu oproti. Musíme si ale riadne nadbehnúť hore údolím, aby sme sa dostali k mostíku cez riečku. Tu čakáme ostatných. Len čo dorazia, Jumaboy ako správny vodca vyrazí. Veď my sme sa už vydýchali.
Pred dedinou nás pozorujú dve dievčatá. Držia sa opodiaľ, poskakujúc zo skaly na skalu ako kamzíky, idú súbežne s nami. Na kraji dediny nám vychádza v ústrety mohutný chlap v montérkach a šiltovke. Víta sa s Jumaboyom a zoznamujeme sa. Volá sa Oblokhul a je hlavou jedinej rodiny momentálne žijúcej v tomto bohom zabudnutom konci sveta. Prikyvuje a zároveň vydáva pokyny dievčatám. Prinášajú igelit a na streche budovy pod nami začínajú pripravovať miesto na stolovanie. Bude to nesporne miesto so super výhľadom, ale dom v ktorom bývajú je ešte tucet metrov nad nami. A jeho obyvatelia tiež. Teda až na dcéry čo nosia veci na pohostenie. Obraciam sa na Oblokhula vysvetľujem mu, že sme doniesli nejaké pozornosti pre ženy a radi by sme im ich odovzdali. Súhlasí a spolu s Oldřiškou nás berie hore k domu. Pozýva nás do vnútra a usádza. Vyzerá to nádejne. Vyberáme darčeky – mydlá, čaje, sladkosti pre deti. Matke s najstaršou dcérou žiaria oči, pán domu ochotne prikyvuje. Keď sú darčeky bezpečne schované a časť sladkostí rozdelená medzi drobizg, Oblokhul velí návrat k ostatným. Nesmelo navrhujem, či by sme nemohli vypiť čaj tu so ženami. Pozrie na mňa ako na Marťana a vraví, že čaj pijú muži s mužmi a nie so ženami. Neprotirečím a na postavenie Oldřišky v tejto situácii sa radšej nepýtam. Pri odchode sa nám ešte podarí spraviť niekoľko letmých záberov žien a detí.
Vraciame sa k parťákom. Tí sa medzitým pohodlne rozložili a pochutnávajú si na dobrotách – čaji, chlebe a kozom jogurte. Obedňajšiu idylku nám narúšajú prvé kvapky dažďa. Obliekame vetrovky a ja vyberám zástavu Rače. Vysvetľujem Oblokhulovi, že ešte musím mať fotku seba so zástavou a celou jeho rodinou. Súhlasí a opäť vyrážame k domu. Domáci pán zhromažďuje rodinu. Staršie dievčatá sa chovávajú v dome, ale pani domáca sa ochotne stavia ku mne a drží zástavu. Oldřiška a Maco exponujú, poďakujeme sa, lúčime sa a zahajujeme ústup. Jumaboy nahodí v začínajúcom daždi svoje štandardné tempo. Že je na skalách šmykľavo mu zjavne neprekáža. Zisťujem, že keď presne kopírujem jeho krok idem mi to dole lepšie. Za chvíľu opäť strácam zvyšok skupiny. Prestáva pršať a vychádza slnko. Prichádzame k jazeru. Zastavujeme sa opäť pri pastieroch a kým čakáme na kamarátov spravím ešte pár záberov. Náš sprievodca nás ale ženie ďalej. Vraj sa musíme ponáhľať pred dažďom. Síce práve skončil, ale poslušne ho nasledujeme a upaľujeme už skoro rovnej cestičke. Ako prichádzame k autu spúšťa sa intenzívny dážď …
