Zobudil som sa dnes ráno na svetlo v spálni. Do čerta!. Zaspal mi ráno kohút. Rýchly pohľad na hodinky – 6:29. To sa ešte dá. Našťastie oblečenie a fotografickú výstroj mám vždy pripravené.
Obliekam sa bežiac po schodoch. Pobozkám Alenku a samozrejme aj Bellu – inak by boli scény. Ulice sú ráno na šťastie prázdne, zázrakom funguje aj zelená vlna. Pod Slavínom parkujem presne o 6:55. Štartujem po schodoch a … padám. Mramor a sneh nie je vhodná bežecká kombinácia. Beriem to teda po svahu. Keď vybieham hore, slnko akurát začína vychádzať.
Ovládač, dron, mobil … všetko zapnuté, len nemám obraz. Neriešim kde je problém, hádžem mobil určený na lietanie na zem a zapájam náhradný. Štartujem. Začína sa zdvíhať vietor. Už ako stúpam, točím drona proti vetru, cúvam a rýchlo sa snažím nájsť kompozíciu. Na obrazovke sa zobrazuje varovanie. Silný vietor! Ďakujem, všimol som si aj sám. Cúvam pomalšie, aby nebol náklon príliš veľký a nepodfúklo ma. Mám kompozíciu. Kontrolujem expozičné parametre. Clona f9, ISO 100, čas 1/20. To by šlo. Exponujem. Super! Mám záber. Trochu sa uvoľňujem a spravím ešte pár korekcií v kompozícii a expozícii. Dron stále papuľuje na siný vietor a nebezpečný náklon. Skôr skončím dávam ešte panorámu. Počas fotenia sledujem dron. Je taký naklonený v boji s vetrom, že mu jasne vidím brucho. Skáče vo vetre. Tuším že z panorámy asi nič nebude. Nasmerujem ho do „závetria“ pamätníku, a opatrne pristávam. Na zem. Do ruky si netrúfam. Tak sním hádže vietor.
Viem že to tam je a spokojný sa vraciam domov.
Tento príbeh bol pôvodne publikovaný na sociálnej sieti Facebook.
