Dnes sa presúvame na juh smerom na Cox’s Bazar. Cestou prenocujeme v Chittagongu, kde máme v pláne ráno fotiť rybársku tržnicu. Po ceste do Chittagongu sa nachádza z „lodných cintorínov“, ktorými je Bangladéš známy. Končia na ňom zaoceánske lode, ktoré potom domáci rozoberajú. Keď ale prichádzame na miesto, zisťujeme, že tento konkrétny je zrušený. Vraj na ňom bolo priveľa pracovných úrazov a úmrtí – aj na Bangladéšske pomery.
Nastupuje teda plán B – pri meste je Narayanganj veľká skládka odpadu. Keď nej dorazíme, zisťujeme že je fakt VEĽKÁ. Aktuálna skládka je na vrchu z odpadkov, vysokom desiatky metrov. Nikomu sa tam nechce. Nasadzujem si preto návleky a respirátor a spolu s Yousufom vyrážam na hor. Neustále ma upozorňuje, aby som pozeral kam stúpam. Skládka sa miestami prepadá, miestami horí. Pomaly sa dostávam na vrchol. Je tam obrovská plošina, na ktorej opačnom konci vidím buldozér. Vyrážam tým smerom. Keď som pri ňom, obzriem sa a vidím že sú spolu s Tusharom sa za mnou cez odpadky brodí aj Oldřiška s Viktorom. Po chvíli už len Oldřiška a Viktor. Tushar sa vrátil k ostatným. Fotíme buldozér a osamelého triediča odpadu. Nič moc.
Už sa pomaly zberáme nadol, keď sa v protisvetle zapadajúceho slnka zjava siluety postáv. Malých postáv. Deti. Dve, tri, štyri. Prichádzajú k nám, ale ignorujú nás. Do vriec zbierajú veci, čo majú nejakú hodnotu. Železo, baterky, sklo, plasty. Pokúšam sa s nimi nadviazať kontakt. Nereagujú na mňa, ale počujem že si robia srandu s mojich pokusov o bengálčinu. To je dobré. Dávam si dole masku, aby videli moju tvár. Ovalí ma zápach. Po chvíľke si ale zvykám. Aj deti si zvykajú na nás. Predstavujeme sa. Dievčatká sú Ajša a Faki. Postupne sa osmeľujú. Prichádza ďalšie dievča a chlapec. Naši „známi“ im so smiechom čosi vysvetľujú a ukazujú na nás. Parodujú moje slová. Dostávam nápad. Vyberám vlajku Rače a organizujem spoločné fotenie. Organizujem ako organizujem. Udržať ich na mieste je skoro nemožné, ale nakoniec to nejako dávame. Decká na chvíľu zabudli na čo sme hore prišli a zabávajú sa. V ich veku je to prirodzené. Aspoň na tento okamih. Tu a teraz …
Slnko pomaly zapadá a tak sa lúčime. Mávajú nám na pozdrav. Opatrne zostupujeme nadol. Keď nastúpime do mikrobusu, naši parťáci si zakrývajú nos a pre zmenu si respirátory nasadzujú oni.
Originál publikovaný na Facebook
