Voda po záplave zo zničenej Kachovky opadla. Ostali len zničené domy a ďalšie ľudské osudy. Na to čo sa stalo po tom, ako Rusi vyhodili Kachovku do vzduchu, nebol pripravený nikto. Naozaj nikto. O siedmej ráno bolo vody po kolená. Ľudia si obuli gumáky a čakali. O osem tridsať boli vody dva metre a ľudia utekali. Nestihli si často zobrať ani to najnutnejšie.
Domy v Chersone boli zatopené po strechy. Paneláky po prvé poschodie. Voda opadla, ľudia sa vracajú. Z ulíc odstraňujú blato a mŕtve ryby. Blata sú aj plné domy. Zničené domy. V meste nie je elektrika, netečie pitná voda. Ale Chersončania sa nevzdávajú.
„Minulý rok na jar prišli Rusi. Nikto ich nevolal. Prišli nás chrániť pred neexistujúcou hrozbou. Kradli, mučili, znásilňovali. Keď ušli, začali nás bombardovať. Obytné domy, obchody – to boli ich hlavné ciele. A teraz sa nás pokúsili utopiť ako mačence,“ opisuje so slzami v očiach situáciu v Chersone Iryna. Jej syn aj z vnukom je v Litve. Ona aj s manželom Vladimírom ostali. Teraz sa snažia zachraňovať čo sa dá. „A títo ľudia, tieto zvery, tvrdia, že sú naši bratia a záchrancovia. Nechcem si potom predstaviť, čo by s nami robili, keby nás začali považovať za nepriateľov,“ dopĺňa manželku Vadimír.
V Chersone sú štyri univerzity. Pred vojnou mal 300 tisíc obyvateľov. Po okupácii ich ostalo 30 tisíc. Koľko ostalo po záplavách si netrúfa nikto odhadnúť. Alexander so synom pília na ulici mesta stromy. „Spravili sme si v panelákovom byte piecku – buržujku. So starej palivovej nádrže z auta. Komín sme vybúrali cez stenu,“ vysvetľuje mi počas krátkej pauzy. „Chystáme drevo na zimu. Manželka je chorá a nemáme kam odísť. Nemáme vodu, nemáme elektriku. Ale aspoň nemrzneme. Len komáre nás teraz žerú,“ dodáva