Fúkam lopty. Rad detí sa nezmenšuje, lenže lopty sa míňajú. Smutne pozerám na deti, ktorým sa neušli. „Lopty už nemáme. Ale máme ešte farbičky,“ ponúkam dievčatko, čo bolo práve na rade. „Ďakujem, ja som už farbičky mám. Len som si ich odložila,“ odpovedá. „Tak zober sestre alebo bračekovi,“ vravím. „Nemám sestru ani brata. Ani maminu ani ocka. Všetci zomreli. Ostala som sama s babkou. Ale nie mojou. Takou čo si ma zobrala,“ veľké modré oči hľadia na mňa. Nie som schopný nič povedať. Hladkám ju po lícach, snažím sa zadržať slzy derúce sa do očí.
Aj tento príbeh som rozprával včera večer na prezentácii v Švajčiarskom dome v Starom Smokovci. Prežíval som ho znova. Tak intenzívne, že som si musel dať pauzu na napitie. Lebo chlapi predsa neplačú. Publikum bolo úžasné. Vnímavé, zvedavé. Naša krvná skupina. Mnohých som si pamätal z diskusie v stredu v Poprade. Prišli znova. Aj keď téma bola smutnejšia, Bolo to skvelé. Cítil som ako si navzájom dobíjame batérie. Dokonca aj Janka sa pripojila na chvíľu – „telemostom“ z karantény o poschodie nižšie.
Len noc bola zlá. Diskusia s tými dobrými ľuďmi mi oživila spomienky. A ja som v noci videl tú copaňu. A Ivana, čo prišiel o celú rodinu. Andreja ktorého mučili tak, že ochrnul. Vasiľa, ktorému manželku roztrhala strela s tanku pred očami. Galinu Ivanovnu z Chersonu, ktorá zažila mučenie elektrickým prúdom. Strhával som sa zo sna.
Ráno som sa zobudil nevyspatý a unavený. Ale odhodlaný pokračovať. Ja mám len zlé sny. Aj Janka máva zlé sny. Viem to. Ľudia, ktorých sme stretli pri našich cestách, prišli o všetko. O svoje domovy, často aj o svojich najbližších. Kvôli nim nemôžeme prestať. Lebo keď prestane Ukrajina bojovať, bude to koniec Ukrajiny a ruské zlo bude stáť na našich hraniciach. A to nechceme.
https://www.donio.sk/turnikety-na-ukrajinu
https://www.donio.sk/dorny-pre-rozviedku
Ďakujeme za Ukrajinu! Ďakujeme za Slovensko!
Marcel a Jana
