V reakcii na môj včerajší post sa roztrhlo vrece s hrdinami spoza klávesnice. Hrdinskí záklaďáci, účastníci misií, veteráni všetkého možného.
Celý život som sa pohyboval v prostredí silových zložiek a veľmi dobre viem, o čom väčšina tých misií bola. Nehovorím o Iraku alebo Afganistane. Ale viem, ako a prečo sa chalani hrabali na Cyprus či do Afriky. Fasa platená dovolenka v teple. Najväčšie riziko? Chytiť tripla od miestnej krásavice alebo niekde ožratý stratiť kus výstroja.
Moji milí hrdinovia, čo ste bojovali maximálne na strelnici alebo niekde na cvičáku: papierový terč paľbu neopätuje. Najväčší stres ste mali z toho, aby vás nedodrbali, keď ste zabudli dať ranu istoty.
Tam, kde sa pohybujeme my, je už samotná cesta na pozície „zážitok“, z ktorého by sa väčšina z vás posrala. Vlastne práve cesta je objektívne jedna z najrizikovejších častí.
Skoro ráno stretko. Naložíš sa do prvého „nebojového“ auta. To ťa odvezie na prestupnú. Tam začína „zábava“. Vlezieš do oklietkovaného obrnenca a vnútri si natlačený spolu s ďalšími vojakmi. Jedna ruka na kľučke, v druhej detektor dronov.
Začiatok cesty býva ešte pod sieťami. Vyzerá to ako z postapokalyptického filmu. V sieťach visia zamotané nevybuchnuté drony. Niekde je diera po tom, ktorý prerazil. Na krajnici zhorené autá.
Potom siete skončia a zhorených áut pribúda. Auto nadskakuje po rozbitej ceste a ty sleduješ okolie. Hlava šrotuje. Neustále vyhodnocuješ, kde by sa dalo ukryť. Lebo keď to príde, nebude čas obzerať sa a rozmýšľať.
Keď niekto zakričí „DRON!“, vodič skočí na brzdy a posádka musí čo najrýchlejšie von. Preč od vozidla. Každý sám.
Nemôžeš vliezť pod strom k niekomu ďalšiemu. Musíš nájsť vlastný úkryt. Dvaja ľudia pokope sú pre dron zaujímavejší cieľ. A tí zmrdi na druhej strane svoju robotu ovládajú.
Posledných pár kilometrov ideš pešo. Každý sám, rozostupy desať až pätnásť metrov. Vieš prečo.
Cestu lemujú desiatky zhorených vrakov. Osobáky, nákladné autá, obrnená technika, pozemné roboty. Vieš, že v tých vozidlách boli ľudia. Premýšľaš, ako dopadli ich posádky.
Zrak ti skáče z displeja protidronového skenera na oblohu a späť na okolie. Hlava stále šrotuje. K stromu vpredu dvadsať metrov. Krík, ktorý si minul, je už tridsať krokov za tebou. Tam by asi bežala Jana. Takže tvoj je strom.
Potom to príde. Skener zapípa. Alebo začuješ charakteristické bzučanie FPV.
„DRON!“
A upaľuješ ako o život.
Toto nie je ranný jogging. Na sebe máš kompletnú balistiku, na chrbte bágel s výbavou a jedlom na pár dní. Bágel je ťažký a práve v tej chvíli preklínaš sám seba, že si si pribalil tie dva džúsy navyše.
Vrhneš sa pod strom. Objímaš kmeň a snažíš sa splynúť s okolím. Skontroluješ, kde je Jana a ostatní. Dron krúži nad stromami a ty dúfaš, že nemá termokameru. Lebo to by bol prúser. Veľký prúser. Niekto by to schytal. Nevieš kto. Ale niekto určite.
Zvuk dronu napokon stíchne. „RUCH!“ zavelí komandír.
Vyhrabeš sa spod stromu, preveríš, či všetko drží na mieste, skontroluješ rozostupy a ide sa ďalej. Cez odkryté miesta behom. Nikto ťa nemusí naháňať. Bežíš, čo ti sily stačia.
Popritom sa stále snažíš zapamätať si cestu späť. Keby sa niečo stalo. Keby si zostal sám. GPS ti nepomôže. Ukáže ti, že si niekde v Lime. V Lime v Južnej Amerike. Navyše vysielajúci telefón môže byť problém. Takže si cestu ukladáš do hlavy. Strom. Vraky. Rozbitá križovatka. Jama. Pás lesa.
Konečne prichádzate na pozíciu. Šťastný vlezieš do diery. Chalani, ktorí tam boli doteraz, rýchlo odovzdajú informácie o aktuálnej situácii a balia sa na odchod. Pre dve osádky tam miesto nie je.
Prežil si. Znova.
Takže keď mi nabudúce nejaký „misionár“ začne vysvetľovať, že vie, čo je vojna, pretože bol pol roka niekde v zahraničí, mám preňho jednoduchú otázku:
Kde ste boli, čo ste tam robili a kto po vás strieľal?
Lebo byť na misii a byť vo vojne sú dve úplne odlišné veci.
A ak chce niekto z týchto internetových vojnových veteránov spraviť aspoň raz v živote niečo skutočne zmysluplné, môže podporiť zbierku na balistickú ochranu pre bojových medikov AZOV.
Tí túto cestu neabsolvujú preto, aby potom o nej mudrovali na Facebooku. Absolvujú ju zakaždým, keď je potrebné dostať sa k ranenému a zachrániť mu život.
MUSIA PREŽIŤ, ABY ZACHRÁNILI INÝCH.
