V máji 2011 som pri návšteve rodiny v Piešťanoch „objavil“ húpacieho koníka mojej neterky Lucky. Presne nepamätám či z neho už vyrástla, alebo do neho ešte nedorástla. Každopádne domov som odchádzal s autom posilneným o jednu konskú silu. A pár predstavami čo by sa s touto rekvizitou dalo spáchať. Istú dobu bol koník v podstate natrvalo ustajnený v kufri môjho auta a lokálna fotokomunita ho brala ako maskota spoločných podujatí a akcií.Raz som šiel do práce a na železničnom priecestí medzi Račou a Rendezom som zbadal štáb Markízy. Spomalil som a zaregistroval som moderátora Patrika Hermana. V sekunde mi to začalo v hlave šrotovať. S koníkom sme sa pri poslednom fotení na zoradisku na Východnom dostali do „konfliktu“ so železničiarmi – nepozdávalo sa im že sa motáme „po trati“ a my sme sa rozčuľovali že nie sme žiadni „potrati“. A koník sa chcel ísť sťažovať. A kde sa dá lepšie sťažovať ako na lampárni? Lampáreň – Patrik Herman – koník … scéna začína nadobúdať v mojej hlave jasné kontúry. Už to len zrealizovať. Parkujem a vyberám z kufra techniku. Koníka zatiaľ nechávam ustajneného.„Dobrý deň. Nevadilo by vám keby som si vás nafotil ako natáčate?“ smerujem otázku priamo na hlavého aktéra. „Asi nevadilo, len sa nám podľa možností nemotajte do záberu“ odpovedá a s otázkou v očiach sa obracia ku štábu. Kameraman si ma premeriava pohľadom. Cítim že kontroluje moju výbavu. Zdá sa že nemá výhrady, tak len pokrčí ramenami. Je čas privrdiť muziku. „A nevadilo by keby som si sem zobral aj koňa? Takého malého …“. Vidím že kameraman sa zháčil „KOŇA?“. Aj pán Herman zjavne začína pochybovať, či bolo správne súhlasiť. „A kde máte toho koňa?“ pýta sa. „V kufri auta. On je totiž húpací. A súrne sa potrebuje posťažovať na lampárni“ dodávam a popisujem rýchlo skúsenosti s fotenia na železnici. Patrikovi sa postupne na tvári zjavuje široký a chápavý úsmev. Viem že sme práve našli parťáka …
Príbeh bol pôvodne publikovaný na sociálnej sieti Facebook.
