Gandzakar – volám sa Rudik!
Dedina Gandzakar vyhovuje nášmu modus operandi len čiastočne. Cesta v nej síce končí, ale je to asfaltka. A navyše je dlhá ako babské reči. Prepletáme sa postupne pomedzi modernejšie vyzerajúce domy nahor k starším barákom. Keď uznávam že náš Nissan toho má akurát tak dosť, parkujeme a vystupujeme pred domom, kde sedí nejaký pán. Ako zbadá naše fotoaparáty hneď spustí, že nech dáme s predvolebnou propagandou pokoj. Vysvetľujeme čo sme zač a pán je hneď zhovorčivejší. Nadáva na vojnu a vraví že ak Aliyev chce jeho zem, má jej dosť. A dva kubické (nie štvorcové) metre mu ochotne venuje. Garik sa púšťa do politickej debaty a ja s Vigenom vyrážam do dediny.
Vyzerá to nádejne, len ľudia na mňa tak nejak divne hľadia. Nie nedôverčivo – obzerajú si ma ako keby na mne bolo niečo zvláštne. Zrkadlo nemám, ale Vugen ma uisťuje, že vyzerám napriek pretrvávajúcim zdravotným problémom celkom normálne. V jednom z dvorov zbadáme babičku. Ako ju oslovím babička sa na mňa snaží zaostriť a popod nos si hundre „Rudik, čo to máš za smiešnu čiapku na hlave? A odkiaľ máš kameru, Rudik? Rudik ty nie si v práci? Ty si schudol Rudik?“. Stále dokola nejaký Rudik. Prichádzajú jej vnukovia a od smiechu sa chytajú za bruchá – že „Aha Rudik má mladšieho brata …“. Začínam chápať. Mám v tejto dedine dvojníka. Pýtam sa kde ho nájdeme. Je v práci v Ijevane, dozvedám sa.
Pokračujeme po dedine. Už viem že som „Rudik“. Domáci sa na tom smejú, ľahšie sa nám naväzujú kontakty. Všetci nám ukazujú na kopec nad dedinou, že tam by sme mali ísť fotiť. Zbytočne im vysvetľujeme, že nás zaujímajú ľudia. Odvoz hore nám ponúka sa chlapík s rozbitou Ladou, traktorista, 82 ročný športovec v značkovom športovom oblečení. Ten nás pozýva na 100 gramov. Keď Vigen vysvetľuje, že dáme prednosť ovocnej šťave, smeje sa že on žije sám a že šťava je pre malé deti.
Pred jedným z domov zbiera bábuška, syn a vnuk moruše, ktoré im ktosi striasa z hádam 5 metrového stromu. Dáme sme sa do reči ale bombardovanie morušami neustával. Zaujímam sa čo za akčného hrdinu to tam majú na strome. A oni že ďáďu Rubika. „Asi som zle rozumel. Myslíte dedka?“ pýtam sa pre istotu. „Da ďáďu“. „A koľko má rokov“ kontrolujem pre istotu. Keď mi oznámia že 84 pýtam sa na rok narodenia a pre istotu to prepočítavam na kalkulačke. Dedka zdola nevidím. Pýtam sa ako sa k nemu dostanem. Že zozadu. Na prvý pokus sa vrátim, že tam nie je bránka. „Treba preliezť“ znie odpoveď. Neveriacky krútim hlavou a na druhý pokus odkladám foťáky na múrik a preliezam.
O strom je opretý vetchý rebrík. Leziem hore a konečne objavujem ďáďu. Originál deduško ako z rozprávky. Smeje sa že mi to trvalo riadne dlho. Chvíľu ešte obíja moruše, potom mi podáva bakuľu a že ideme dole. Po konároch lezie ako veverička. Ne-chá-pem. Čakám kedy sa prebudím, lebo toto nie je možné. Deduško si sadne na múrik a čaká na mňa. Keď sa k nemu dostanem aj ja poprosím Vigena aby nás odfotil. Dedko ma objíme, zamáva do kamery a … ZOSKOČÍ z múrika. Fakt asi snívam. Múrik je vyšší ako ja. Opäť odkladám foťáky a hrdinsky skáčme za ním. Spoločne preliezame druhý múrik a pridávame sa k ostatným. Rozprávame sa a ja fotím ďáďu Rubika pod morušou – nech mám nejakú mierku.
Pri odchode nás ešte ďáďa volá, že nám ukáže nejaký pamätník. Toto je vec, ktorú normálne slušne odmietam ale tento deduško je výnimka. Prídeme k pamätníku. Tvárim sa že si ho fotím a zo slušnosti sa pýtam čo je to. A dedko, že to ja pamätník jeho syna. Zomrel keď mal 18 rokov – padol zo stromu. V krku mám hrču. Dávam si dole buffku, nenápadne si utieram oči a bez slov dávam Vigenovi do ruky foťák. On nás rovnako bez slov odfotí. Neviem ako pokračovať v rozhovore. Ďáďa Rubik ma objíme, na čelo mi vtlačí pusu a vraví „Nabudúce keď prídeš, budeš bývať u nás …“
Pani Anna z ďalšieho domu síce tiež žije sama, ale so šťavou problémy nemá. Je z Moldavska v Arménsku žije už 45 rokov. Ako 17 ročná sa zamilovala do arménskeho vojaka čo u nich slúžil a vzala si ho za muža. Už síce nežije ale pani Anna si Arménsko zamilovala a považuje ho za svoj druhý domov.
V miestnom kultúrnom dome sa zoznamujem so sympatickou knihovníčkou Siranush. Tiež nás posiela na kopec a dokonca sa ponúka že vybaví stretnutie so starostom a ten nám dá „chlapov k dispozícii“. S vďakou odmietame. Ale aspoň sa dozvedáme základné fakty o dedine. Má 1500 domov a 7500 obyvateľov – to je slušný základ na niekoľko dňové fotenie.
V nadšení nás schladí telefonát od Garika. Vraj sú niekde v lese (?), pomaly sa vracajú a že sa stretneme pri aute. Presúvame sa teda k autu, nechápajúc ako sa Garik s Radanou dostali do lesa. Nachádzame ich u pána, ktorého sme stretli ako prvého. Sú v družnej debate a vysvetľujú nám čo sa stalo – hneď ako sme sa vzdialili, pristavili sa pri nich dvaja chlapi s náklaďákom. Že či sa nechcú odviezť na vrch. Na vrch (dediny) a naši dvaja lenivci ochotne súhlasia. Garik so závozníkom na korbu, Radana k šoférovi. A hurá na vrch – ten ktorí nám domáci ukazovali že je z neho krásny výhľad . Garik na korbe sa drží zubami nechtami, Radana v kabíne má problém vysvetliť že už by chceli vystúpiť. Ochotní sprievodcovia ich vysadzujú na vrchu a so slovami že oni majú robotu v lese nechávajú našich neborákov napospas osudu
Khachardzan a Dzorvank
V Khachardzane som bol v roku 2018 a 2019. Dedina kedysi bola obývaná Azermi, ale po prvej vojne v roku 1994 sa do nej nasťahovali Arméni. Garik tam má kamaráta Vovu a preto k nemu mierime aj tento rok. Bez potreby navigácie neomylne smerujem po serpentínach do úbočia na vrchu dediny, kde býva Vova. Ten nás už očakáva a zasadáme k stolu. Počas obeda nás Vova informuje, že vo vedľajšej dedine je zopár nových obyvateľov – utečencov z dedín ktoré v Náhornom Karabachu počas poslednej vojny zabrali Azeri.
Vyrážame preto dvoma autami do Dzoravanku. Je to klasická horská dedina, s domami roztrúsenými ďaleko od seba. Skôr lazy ako dedina. Hneď na spodku dediny nás víta majiteľ miestneho obchodu. Pozýva ma dovnútra a ponúka limonádou. Neodmietam. Otvára fľašu, naleje mi do pohára a fľašu opäť zaštupľuje – pre ďalšiu návštevu. V obchodíku má zopár kusov základných potravín, nejakú drogériu, pár kusov šatstva a obuvi. Vraví že „biznis“ v dedine veľmi nejde, ale nesťažuje sa. Dopijem limonádu a pridávam sa k ostatným.
Dedinčania sú aj vďaka Váňovmu doprovodu zhovorčiví a priateľskí. Aj keď často im do reči veľmi nie je. Príbehy sú podobné a smutné. Prišli ruskí vojaci a dali im dve hodiny na opustenie domu. Alebo im (Rusi) povedali, že nech si zoberú len doklady – evakuujú ich len dočasne. A o dva dni bol už ich dom za novými hranicami a v nepriateľskej krajine. Prichýlili ich v pohraničných dedinách. Tých najchudobnejších. Poskytli im domy kde sa mohli zložiť. Tie najstaršie, často zdemolované a dlho opustené. Ale utečenci sú šťastní aspoň za nejakú strechu nad hlavou. Rodiny s malými deťmi sa teraz snažia nejak uchytiť a prežiť. Sú síce medzi svojimi, ale či ešte niekedy uvidia svoj naozajstný domov dnes netušia …
Semyonovka
Semyonovka je už skoro tradične našou poslednou zastávkou na ceste zo severu do Jerevanu. Dedina bola založená v roku 1845 Molokancami ale dnes v nej žijú Arméni. Nachádza sa v sedle v nadmorskej výške viac ako 2300 metrov pri jazere Sevan. Kedysi bola na hlavnej trase spájajúcej provincie Gerharkunik a Tavush, ale od vybudovania tunela sa z nej pomaly vytráca život. Cudzinci tam zablúdia naozaj málo kedy.
Teta Flóra Avetisyan sa preto samozrejme zaujímala kto sme a čo v tomto bohom zabudnutom kuse sveta hľadáme. Keď odpovedám že som fotograf zo Slovenska pýta sa „Facebook máš?“. Po kladnej odpovedi nelení, vytáča dcéru a diktuje moju adresu. „Ktorý? Ten mladý s manželkou alebo ten so psom?“ žiada upresnenie. Dcéra rýchlo skontroluje profil a potvrdzuje že som naozaj fotograf, fotím teraz v Arménsku a že moje fotky nie sú úplne na zahodenie.
Po kladnom výsledku tejto on-line kontroly nasleduje pozvanie na kávu. V predizbe nás víta čerstvo odraná kravská hlava. Vraj kravka dva dni nežrala, tak ju radšej dnes ráno zarezali, vraví Flórin manžel Kamo. Prechádzame do kuchyne, kde sa v hrnci varí mäso z nebohej kravy. Dúfam že nebude tak skoro hotové, lebo hlad nemám ale v tejto domácnosti sa odmietať prijímať potravu zjavne nevypláca.
Dávame si čaj a kávu, Vigen diskutuje s Kamom o pozajtrajších parlamentných voľbách a na záver ešte robím tímto naozaj milým manželom jednu trochu štylizovanú spoločnú fotku – akože vyzerajú vnukov
V dedine je to teraz to trochu iné ako po minulé roky. Iné rovnako ako celé naše tohtoročné putovanie. Všade cítiť atmosféru nedávno ukončeného konfliktu v Náhornom Karabachu. Sme skrátka v krajine ktorá prehrala vojnu. Vojnu ktorú nezačala a ktorú ukončili politici. A žiaľ, ako to často býva, neboli to v podstate ani politici (priamo) zúčastnených strán. No čo už … život ide ďalej a ja verím že sa do môjho obľúbeného Arménska čoskoro vrátim. Objavili sme nové miesta, spoznali nových a skvelých ľudí. A sľúbili sme že prídeme znovu … Կհանդիպենք Հայաստան
