Lodenicami a „cintorínmi lodí“ je Bangladéš známy. Na pobreží a brehoch riek sa tu opravujú a rozoberajú zaoceánske aj riečne lode, nákladné aj pasažierske. Tieto lodenice to sú také mestá v meste. Ľudia čo tu pracujú, bývajú v útrobách lodí čo opravujú. Je tu aj malý trh a dokonca aj akási škola. Veľa pracovníkov má svoje „obydlia“ v priľahlom slume. Modus operandi týchto lodeníc je podobný ako vo väčšine fabrík v Bangladéši. Lacná pracovná sila a masy ľudí ochotných drieť 12 hodín denne.
Už som tu bol v roku 2018. Aj Oli ti už bola a Viktor dokonca dva krát. A nejak to vytušili dvaja kolegovia – fotografi z Ázie, lebo hneď od začiatku sa na nás zavesili ako Sagan na Cavendisha pred koncom etapy. Dali sme pár manévrov zo špiónskych filmov, ale nakoniec zabralo len vyraziť im oproti a vyčkať za ich chrbtom. Len čo sa ich zbavujeme, priláka Oldřiška so svojimi blond vlasmi kŕdeľ detí. Oli navyše pár deťom dáva sladkosti zo svojho bágla a monotónny zvuk kladív v prístave je zrazu prerušený nekonečným „Čoklit, čoklit …“. Strapec detí sa zväčšuje, fotenie je stále komplikovanejšie. Zrazu zbadám v diaľke našich dvoch (ex)prenasledovateľov. Ukazujem na nich a poháňam deti „Oni majú čokoládu“. Decká šprintujú ozlomkrky, my si vydýchneme a kolegovia sa môžu tešiť na perfektné detské portréty 
Fotíme už vo väčšom kľude. Mám nutkanie naštartovať dron, ale najskôr dáme spoločný prieskum zhora. Vyliezam po úzkych doskách na palubu jednej z lodí. Za mnou samozrejme Oli a Víťa. Znovu smekám pred našim 71 ročným kamarátom. Dáva to na kamzíka a cestou dole dokonca berie Oli jeden z foťákov. Vylezieme na ďalšiu palubu a potom už naozaj nastáva čas nakopnúť drona. Parťáci miznú kdesi v slume a ku mne sa pripája Venla. Lodenica je taká rozľahlá, že je komplikované ju dostať do záberu. Skúšam panorámu, ale vzhľadom na ruch na zemi tuším, že to asi nebude ono …
Originál publikovaný na Facebook
