Že sa blížime k štvrti kde sídlia manufaktúry na spracovanie koží zisťujeme aj bez navigácie. Stačí ísť za zápachom chemikálií. Čím sme bližšie, tým je intenzívnejší. Po mostíku prechádzame cez stoku ohraničujúcu územie garbiarov. Rieky a potoky v Bangladéši sú znečistené, ale toto je zmes chemikálií, ktoré by bez poškodenia nedal asi ani Terminátor. Na území niekoľko štvorcových kilometrov sa nachádzajú desiatky výrobní. Viem už, že sú v podstate rovnaké.
Vchádzame teda do jednej z nich. Z kraja je krajčírska dielňa, kde šijú nejaké veci pre spotrebu v garbiarni. Hneď za ňou priestor kde chemicky sa spracovávajú a lúhujú kože. Zápach z činidiel je takmer neznesiteľný. A chlapi bez ochranných prostriedkov tam obrábajú jednu kožu za druhou. Kúsok ďalej na dvore ich striekajú – samozrejme zase bez ochrany a upevňujú na rošty umiestnené na zemi aby vyschli. Upevňujú ich klincami, ktoré zatĺkajú latkami – kladivo je zjavne zbytočný luxus. Kože, ktoré sú už suché zberajú väčšinou malí chlapci. Klince vyťahujú prstami. Našťastie ich starší kolegovia ich latkami nezatĺkli priveľmi hlboko. Napriek tomu že sme už na otvorenom priestranstve, nedá sa povedať že sme na čerstvom vzduchu.
Originál publikovaný na Facebook
