Ráno vyrážame do lodeníc v Dháke. Už sme tam boli, tak vieme čo môžeme očakávať. Po vystúpení z lode nám Yousuf oznamuje, že vybavil fotenie zo strechy jednej z mnohých odevných manufaktúr na ceste k lodenici. Do dielní som sa už pokúšal dostať v minulosti, ale neúspešne. Vždy ma vyhnali.
Vyrážame teda hore po schodoch. Na prvom poschodí sú predajne. Na druhom sa odevy balia. Na treťom … nakukujem do prvých dverí. Násťročný chlapci za šijacími strojmi. Odpájam sa od skupiny. Oldřiška a Viktor rovnako. Fotíme, chlapci neprotestujú. Presúvame sa do ďalšej miestnosti. Tu ešte podaktorí spia. Iní sa venujú rannej hygiene.
Dlhé chodby, jedna nevetraná miestnosť za druhou. Osvetlenie len poväčšinou len umelé. Tak tu vznikajú značkové odevy. Dole na prízemí sa rifle predávajú 5 dolárov za kus. Bez ohľadu na značku. V „značkovom supermarkete“ v meste za 10. U nás …
Nenakupujeme ani na jednom ani na druhom mieste. Nášmu sprievodcovi to odvôvodňujem tým, že nechcem podporovať detskú prácu. „A myslíš, že keď nebudeš kupovať odevy ušité deťmi v Bangladéši, pôjdu tieto namiesto do roboty do školy?“ pýta sa ma. Nečakajúc na odpoveď pokračuje „Ver mi že nie. Pravdepodobnejšie je že nebudú mať čo jesť …
Originál publikovaný na Facebook
