Pred piatimi rokmi bol uhoľný prístav prvé miesto ktoré som v Bangladéši navštívil. Bolo to zavčasu ráno a prístav bol zahalený do hmly vytvárajúcej zvláštnu atmosféru. Nafotil som tam vtedy zopár zaujímavých kúskov. Jeden z nich („Public bathroom“) bol dokonca vystavený v centrále OSN v New Yorku. Je na konci príspevku.
Tento rok do prístavu vyrážame tesne pred obedom. Podmienky sú samozrejme iné, ale pohľad na nosičov uhlia ma neprestáva fascinovať. V nekonečnom cykle v akoby časovej slučke vynášajú v košoch na hlavách svoj náklad uhlia. Koľko váži mi povedať nevedeli, odhadujem že okolo 20 – 25 kilogramov. A s týmto nákladom na hlave pochodujú od rána do večera po doskách širokých sotva pol metra niekoľko metrov nad hladinou vody. Pod ťarchou ich krokov sa mostíky húpu a človek musí zladiť krok z ich frekvenciou, aby nespadol. Na zastávky nie je čas.
Za jeden náklad dostáva nosič jeden žetón. Na konci 12 hodinového pracovného dňa ich zamení za výplatu. V priemere 700 taka, čiže 7 eur. Kokosový orech stojí 60 taka. Luxus. Jedlo (miska ryže s omáčku dhal) v reštaurácii ani na ulici 200-300 taka. Luxus. Na základnú stravu (2400 cal) potrebuje človek v Bangladéši cca 300 taka na deň. Bangladéšsku stravu. Čiže tri krát denne miska ryže, nejaké ovocie, zelenina, biely chlieb nan. Ale hlavne tá ryža. Kilo ryže stojí 65 taka. Na pitie voda z vodovodu. A bývanie? Len v Dháke je viac ako milión „street people“. Ľudia čo žijú a prespávajú na ulici. Resp vo svojich rikšiach, tuk-tukoch, loďkách. U nás by sme ich nazvali bezdomovci. Lenže títo pracujú. Žobrákov je v Bangladéši málo. Aj keď od mojej poslednej návštevy ich dosť pribudlo. Asi pribudlo cudzincov. Lebo od domácich by ťažko niečo vyžobrali.
Originál publikovaný na Facebook
