Podľa plánu vstávame ráno o 2:00. O 2:30 nastupujeme do mikrobusu. Yousuf oznamuje, že cesty sú už zablokované. Od včera od jedenástej hodiny. Tak sa pretlačíme zápchou čo najbližšie ďalej pôjdeme peši. Plán je pospať si v mikorbuse o šiestej, najesť sa a vyraziť na stanicu po koľajniciach.
Na mieste sme asi o štvrtej. Dve hodiny trávime rôzne. Len spať sa nejako nedarí. O šiestej podľa plánu raňajkujeme a … dumáme ako vyriešiť ostatné ranné záležitosti. Je síce tma, ale sme v priestore, kde sa vyskytuje na pár štvorcových kilometroch pár miliónov ľudí. Detaily rozpisovať nebudem, ale bolo veselé.
Na stanicu sú to necelé 3 kilometre. Fajná rozcvička na ráno. Zakladáme si „Base Camp“ a vyrážame fotiť. Je to náročné. Akonáhle človek ostane stáť, vytvorí sa okolo neho strapec ľudí. Chcú sa rozprávať, spraviť si selfie, pomáhať. Jediné čo funguje je stále sa pohybovať. Pripadám si ako Dory z Hľadá sa Nemo – plávaj, plávaj, stále plávaj.
Asi okolo jedenástej sa davy zahusťujú tak, že pohyb začína byť anaeróbnou záležitosťou. Uchyľujem sa preto na náš Base Camp. Postupne sa scvrkol na malinký okruh na jednom z nástupíšť. Štartujem drona. Kalibrácia nie je možná. Ak by som si kľakol, asi by som už nevstal. Podávam dron Ramjanovi, ten ho dvíha nad hlavu a štartujem.
Je to dobré. Snímam, celky, polocelky,detaily. Adrenalínové pristátie späť do davu, výmena baterky a ešte obligátne foto s vlajkou Rače. V Base Campe sme všetci okrem Oldřišky. Tá vynechala aj obed a ide si zase svoje. Uznášame sa že na dnes stačilo a balíme to. Len tá Oli chýba. Len zo srandy hovorím Jozefovi, ktorého som tu náhodou stretol (o tom ale neskôr), že ak zbadá blondínu s dvoma foťákmi, nech ju pošle za nami. Zbadal, poslal. Zase tých blondýn tu asi veľa nebude, že? No a s dvoma foťákmi … takže sme komplet a ustupujem.
Originál publikovaný na Facebook