A sú v nej ľudia, čo zažili ruskú okupáciu a na vlastné oči videli zverstvá páchané ruskou armádou. Niektorí to prijali ako fakt, iní sa snažili a snažia pochopiť, čo sa musí udiať v ľudskej hlave, srdci a duši aby sa z človeka stal vraždiaci, znásilňujúci a rabujúci netvor.
Jedným z nich je aj Oleksiy Babansky. Tlmočník a hudobník, z ktorého sa stal špecialista na prežitie v meste. Prežil spolu zo susedmi v pivnici, do svojho bytu na 10 poschodí si chodil len nabíjať mobil, aby mali aspoň nejaký kontakt so svetom. Elektrina nefungovala, ale mal v byte UPSku z ktorej uživil mobil počas celej okupácie. A Rusom sa na 10 poschodie po schodoch chodiť nechcelo.
A ako sa má teraz? Žije. On aj jeho rodina. To je momentálne najdôležitejšie. K Rusom nenávisť necíti. Skôr ľútosť. Ľútosť nad tým, že vyrástli v krajine a režime, ktorý im nedal na výber a sformoval z nich to čo z nich je dnes. Národ, utápajúci sa kolektívnej sebaľútosti, nad tým ako sa k nim správa zvyšok sveta. Národ, ktorého vzťah k Ukrajine najlepšie vystihuje veta, ktorú našiel na jednom z domov počas okupácie
„Kto vám dal právo žiť o toľko lepšia ako my?“
