Nikita Malyšev pochádzal z malej dediny Poperečnoje v Burjatsku. Keď rusko začalo plnohodnotnú inváziu do Ukrajiny, mal trinásť rokov. O niekoľko rokov neskôr už čakal iba na jediné – aby dovŕšil osemnásť a mohol podpísať kontrakt s ruskou armádou. Kamaráti sa ho snažili presvedčiť, aby si našiel prácu, dievča a normálne žil. Nikita mal jednoduchú odpoveď: „Tu niet čo robiť.“
A možno práve táto veta vysvetľuje celý jeho príbeh lepšie než všetky reči o vlastenectve, ochrane ruskojazyčných obyvateľov či „denacifikácii“. Nikita chcel byť automechanikom, rád opravoval autá a motorky, ale život v malej dedine mu zjavne pripadal príliš obyčajný.
Vojna ponúkala presný opak. Peniaze, uniformu, zbrane, techniku, kamarátov a dobrodružstvo. Únik zo sivého života, v ktorom podľa jeho vlastných slov nebolo čo robiť.
Deň po osemnástke
Nikita oslávil osemnáste narodeniny 7. apríla 2026. Už na druhý deň podpísal kontrakt a odišiel k armáde. V jednotke z neho mali spraviť operátora dronov. O niekoľko dní písal kamarátke, že je mu tam „kurva dobre“ a všetko sa mu páči. Vojna zatiaľ vyzerala presne tak, ako si ju predstavoval. Nové prostredie, chlapi, technika, výcvik a konečne sa niečo dialo.
Lenže lietanie s dronmi mu údajne príliš nešlo. Kamarátke napísal, že ak sa to nenaučí, pošlú ho „do útoku“. Neskôr tvrdil, že presne to sa stalo. Začal sa sťažovať na veliteľa, množstvo práce a nedostatok odpočinku. Dobrodružstvo pomaly prestávalo byť dobrodružstvom.
Ráno 12. júna 2026 o 6:48 poslal dievčaťu, s ktorým si písal, posledné krátke video. Stál vonku v uniforme, prilbe a so zbraňou. Spodnú časť tváre mal zakrytú. Nič nepovedal.
Potom už nenapísal nikdy.
V ten istý deň zahynul pri dedine Vesele v okupovanej časti Záporožskej oblasti. Dievča mu ešte niekoľko týždňov písalo, pretože si myslelo, že na fronte jednoducho nemá signál. Až jeho sestra jej oznámila, že Nikita je mŕtvy.
Od podpisu kontraktu prešli približne dva mesiace.
„Tu niet čo robiť“
Ruský nekrológ neskôr napísal, že jeho pokojný študentský život prerušila „povinnosť voči vlasti“ a že jeho krátky život bol „jasný a dôstojný“. Jeho vlastné slová však znejú oveľa prozaickejšie.
„Tu niet čo robiť.“
Nikita nečakal na osemnástku preto, že by niekto napadol jeho dedinu v Burjatsku. Nikto mu nebombardoval dom, nezabil rodičov ani neokupoval jeho krajinu. Mal osemnásť rokov, život pred sebou a pocit, že doma sa nič nedeje. Vojna mu ponúkla únik. A on ho prijal.
Lenže na druhej strane tejto vojny stoja úplne iní osemnásťroční, dvadsaťroční či štyridsaťroční muži a ženy. Nešli bojovať preto, že sa nudili. Nehľadali dobrodružstvo ani únik zo sivého života. Bojujú preto, že rusko prišlo do ich krajiny. Bránia svoje mestá, svoje domovy, svoje deti a právo rozhodovať o vlastnom živote.
A mnohí za to zaplatia životom.
Po nich zostávajú manželky, deti, otcovia a mamy. Mamy, ktoré poslali syna alebo dcéru brániť vlastnú krajinu a namiesto nich dostali správu, že sa už nikdy nevrátia. Niektoré prišli o jediného syna. Iné o dcéru. Ich vojna sa smrťou dieťaťa nekončí. Ony s ňou vstávajú každé ráno a každý večer s ňou zaspávajú.
Ich deti im vrátiť nedokážeme. Dokážeme im však aspoň na pár dní pomôcť dostať sa z každodenného kolotoča bolesti. Stretnúť ženy, ktoré prežívajú to isté. Oddýchnuť si, rozprávať sa, mlčať, plakať alebo sa po dlhom čase znovu zasmiať bez pocitu viny.
Práve pre mamy padlých obrancov Ukrajiny organizujeme rehabilitačné pobyty. Synov a dcéry im nevrátime. Nádej im však môžeme dať.
Ďakujeme
Nezlomní – Jana a Marcel
