Ráno o 5:45 si dávame raňajky čo nám nachystala milá pani kuchárka a o 6:10 už vyrážame smer Rivne. Tu nakladáme Sašu Charvata a pokračujeme na juh. Zvítanie je také intenzívne, že zabúdame kontrolovať GPSko a to sa nám hneď zavďačí. Zavedie nás nás asi na 150 kilometrový úsek začínajúci novučičkým asfaltom, ktorý sa ale čoskoro premení na tankodróm kombinovaný s delostreleckým polygónom. Saša nás ubezpečuje, že sem rakety ani bomby naozaj nepadali, len kvôli vojne nestihli dokončiť rekonštrukciu.
Po obligátnej dennej dávke 800 kilometrov, dorážame do nášho dnešného cieľa – Odessy. Čiernomorský prístav pôsobí uvoľnene. Nebyť kontrol na prístupových cestách a bariér z vriec naplnených pieskom, človek by aj zabudol, že je v krajine zmietanej vojnou. Ulice plné usmievavých ľudí. A vlajek. Modro-žltá ukrajinská vlajka je hádam na každom dome. Zaparkujeme pred štúdiom kamaráta fotografa Borisa Buchmana a začíname vykladať prvú várku nášho nákladu. Je určený pre Irynu – lekárku a dobrovoľníčku, ktorá má na starosti koordináciu transportu zdravotníckeho materiálu do prvej línie. Úprimne sa teší z našej zásielky a chváli kvalitu a výber materiálu. Hlavne turnikety CAT a SOF. „Každý jeden kus, znamená potenciálne jeden zachránený život,“ vraví nám.
Sme po celodennej ceste unavení a hladní, objednávame si preto pizzu so sebou. Zrazu sa ozvú sirény. My sa strhneme, domáci sa tvária ako keby nič. „Nemusíme ísť do pivníc?“ pýta sa Garik. Iryna vyťahuje mobil a kontroluje situáciu. „To sú šachedy z Krasnodaru. Letia našim smerom, budú tu o 25 minút,“ oznamuje ako keby sme sa bavili o príchode vlaku so starou mamou. Usádzame sa v bare divadla, kde budeme dnes nocovať. Kŕmime sa pizzou, bavíme sa o programe na zajtra. Prichádzajú ďalší kamaráti fotografi. Zabúdame kontrolovať čas. Zrazu sa ozve výbuch. Zarinčia sklá. My sa opäť strhávame, domáci jedia pizzu. Ďalší výbuch. Bližšie. „To je OK, dali ich dole,“ ukľudňuje nás Sergej s plnými ústami. Keby leteli priamo na nás, znelo by to ako moped. „Takto,“ upresňuje Iryna a púšťa nám zvuk z mobilu.
„A nepriletia ďalšie?“ pýtam sa. „Už asi nie. A keby aj prileteli, snáď si kvôli rusom nenecháme vychladnúť pizzu. A sedíme predsa v divadle. A rusi predsa na civilné ciele neútočia. To vie predsa každý“ ukončuje dnešný nálet jeden z našich kamarátov …
