Naša návšteva v rehabilitačnom centre pre zranených vojakov vojakov sa blíži ku koncu. S niektorými sme spravili zaujímavé rozhovory, s ďalšími to bolo ťažšie, s mnohými úplne nemožné.
„Je to jeden z prejavov posttraumatického syndrómu,“ vysvetľuje Iryna. „Je normálne, že niektorí po návrate z frontu mlčia celé mesiace. Iní za zas z toho potrebujú vyrozprávať,“ pokračuje.
Pred odchodom nám ešte ukazuje vrece plné turniketov. „Sú to čínske fejky. Dodali nám ich ľudia, čo sa v tom nevyznajú a mysleli si, že nakupujú výhodne. Sú nebezpečné. Pri zaťahovaní sa lámu a trhajú. Keď sa to stane, je neskoro. Väčšinou už nie je čas na nasadenie ďalšieho a zranený zomiera na vykrvácanie,“ opisuje krutú realitu.
„Pri útoku má každý vojak pri sebe štyri turnikety. Mnohí ich nosia už nasadené na končatinách a v prípade zranenia si ich len utiahnu,“ doplňuje ju Sergej. „Ak si ho utiahne včas, väčšinou sa ho podarí zachrániť. Aj za cenu straty končatiny. V dôsledku vojny máme na Ukrajine už 59 tisíc ľudí z amputovanými končatinami – vojakov aj civilistov,“ dodáva.
Pred bránou stretávam jedného z nich. Volá s Saša. Dávame sa o reči. „Som ženista. Ideme vždy hneď za prieskumom a čistíme cestu pre chalanov,“ začína. „No a jedného dňa som si pri akcii na Ostrove nedal pozor a na jednu som stúpil. Ozvala sa rana, odhodilo ma. Keď som sa spamätal, cítil som divnú bolesť na ľavej nohe. Pozrel som dole a chodidlo bolo fuč. Ostali mi tam len zvyšky nohavice a nejaké krvavé veci. Vedel som že je zle. Našťastie turniket som mal založený a tak som ho dotiahol koľko som vládal. Nožom som odrezal to čo mi tam viselo. Potom som vysielačkou som volal pomoc. Prišiel čln a evakuovali ma. Všetko to trvalo dlho. Kým som sa dostal na stôl prešli hodiny. Celý čas som mal škrtidlo. Tkanivo odumrelo a preto mi ju museli dať preč od kolena. Ale žijem. To je dôležité, “ rozpráva nám svoj príbeh, kľudným hlasom.
„Sľúbili mi protézu. Len je drahá. Vraj 5 tisíc dolárov. Tak čakám kým sa na ňu nájdu peniaze,“ pokračuje smutne trochu smutnejšie. „Ale sú teraz aj dôležitejšie veci ako moja umelá noha,“ dodáva.
„No ale keď budeš mať protézu, budeš zase behať ako srnec,“ snažím sa odľahčiť situáciu.
„To neviem. Ale aspoň sa budem môcť vrátiť za chalani k našej jednotke,“ odpovedá.
„Kam sa chceš vrátiť? K jednotke? Na front?“ pýtam sa pre istotu, či som správne rozumel.
„Jasne k jednotke. Nebudem už môcť ísť čistiť cestu pre útok, ale sú aj menej náročné a nie také nebezpečné úlohy. Budem len s detektorom hľadať míny na oslobodených územiach. To môžem aj s protézou,“ vysvetľuje.
„Ale veď si invalid. Už nemusíš bojovať,“ oponujem.
„Kým je moja krajina vo vojne, som vojak a bojovať musím. Aj s jednou nohou,“ končí diskusie Saša.
Cez Irynu putuje časť našej humanitárnej pomoci aj zraneným vojakom.
SK81 8360 5207 0042 0682 5081
Ďakujeme za Ukrajinu!
Ďakujeme za Slovensko!
Marcel a Jana
