Nedeľa, 5. novembra 2023 o 12:30, BVV, Pavilon N.
Odinajom vie po rusky len veľmi slabo a tak pokračujeme zmesou farsi a ruštiny. Má päť detí, ale tie sú teraz spolu s manželom v meste. V letnom tábore sú len ženy – jej sestra a ešte dve príbuzné. Tie sú ale tiež niekde. Kde už nerozumiem. Nevadí. Pozýva nás na čaj. Pozvanie radi prijímame. Vchádzame do naozaj stroho vybaveného ale čistého kamenného obydlia. Vyzúvame sa pred dverami. Prvá izba slúži ako kuchyňa, obývačka a spálňa, v druhej je sklad. Pani domáca rozkladá na zem vankúše a usádza nás. Zalieva čaj a nalieva nám. Má len dve šálky, tak sa o ne bratsky delíme. K čaju samozrejme prikladá miestny chlieb – non. Skôr ako nám chlieb podá, zdvihne ho nahor k nebesiam a pobozká. Toto gesto poznám. Ponúka nás aj kysnutým mliekom. Keď slušne odmietame, vyberá plastovú fľašu, že nám nabalí aspoň na cestu. Opäť odmietame. Dôraznejšie. Zmizne na chvíľu v „špajzi“ a prináša nejaké zavárané mäso. Keď odmietame aj to, začína byť trochu nesvoja. Nejak sa mi ju podarí usadiť k nám, pokračovať v rozhovore a popri tom fotiť. Rozhovor ide vzhľadom na jazykové bariéry ťažko, ale snažíme sa obaja. Tu hore sú od jari do októbra. Na zimu sa sťahujú dole do dediny. Majú štyri kravy, dve kozy a nejaké ovce. Pred domom si pestujú zeleninu a zemiaky. Nie je to veľa, ale dosť na skromný život.
Po chvíľke sa Odninajom odmlčí, zahľadí sa dlho na Oldřišku a znovu mizne vo vedľajšej miestnosti. Vracia sa s bielou zdobenou šatkou a dáva ju Oldřiške na hlavu. „To jsi mám jakože zakrýt vlasy?“, pýta sa prekvapená kamarátka. „Nie. Vraví, že je to darček pre teba,“ prekladám. Oldřiška onemie. „Spasibo, spasibo, baľšoje spasibo“, ďakuje po chvíli. „A zeptej sa jí prosím od čeho ta šatka tak pěkně voní“. Prekladám otázku. Na miesto odpovede vyberá Odinajom malé voňavé mydielko a fľaštičku s parfémom a podáva ich teraz už úplne vykoľajenej Odřiške. „Řekni ji, že to nemohu přijmout. Já pro ni nic na oplátku nemám“, vystiera ruky s darčekmi späť k Odinajom. Lenže ja som totálne zaseknutý. V hrdle mám ešte väčšiu hrču, ako včera keď ma poštípala osa do jazyka. Nenápadne skláňam hlavu aby nebolo vidno zvlhnuté oči. Preklad našťastie nie je potrebný.
Odinajom rozumie a len sa usmieva. Tlačí darčeky do Odlřiške späť do rúk. Sadajú si vedľa seba. Odinajom ju bozkáva na líce. Chcem ich odfotiť, ale ženy sa striedavo bozkávajú na líce a usmievajú jedna na druhú. Hodím očkom na chalanov. Obaja majú úsmev od ucha k uchu. Kamenná chalúpka je doslova presýtená intenzívnym pocitom šťastia, radosti a nefalšovanej človečiny. Hrča v hrdle sa zväčšuje, ale našťastie nikto nič nehovorí, tak nemusím prekladať. Stláčam spúšť a zachytávam tie okamihy. Ďakujem, že mám nehlučnú elektronickú závierku a nič neruší neopakovateľnú atmosféru. Viem že do zamrazeného obrázku nedokážem ani zďaleka pojať všetky emócie a silu tohto okamihu, ale to je teraz úplne jedno. Toto bude pamiatka pre nás. Pamiatka na nezabudnuteľné stretnutie s nezabudnuteľnou ženou – Odinajom z bohom zabudnutej pastierskej osady.
