Gissar
Po včerajšom príjazde na hotel o piatej ráno potrebujeme trochu zregenerovať a tak nás náš vodič Churšed nás vyzdvihuje o luxusnom čase 9:00. Dnes máme v pláne cigánsku (áno cigánsku, tu iný výraz nepoznajú) osadu v rajóne Gissar. Jej obyvatelia ale vraj vyspávajú ešte viac ako my a pred treťou nemá význam tam ísť. Tak nás Churšed zavezie k pevnosti Gissar. Pýtam sa či tam je nejaká dedina. Hromady kamenia nie je to čo nás zaujíma. Churšed vraví že je, ale že jej obyvatelia nebudú s fotenia nadšení. Neskúsiš, nevieš … tak uvidíme.
Zastavujeme pred pevnosťou. Za chrbtom dedina. Naľavo cesta do nej. Stačilo menej ako 10 sekúnd a som „stratený“. Periférne sledujem, že Oldřiška sa ochotne „stráca“ som mnou. Maco a Allan mieria s Churšedom pevnosti, my do dediny. Hneď z kraja sa dávam do reči s chlapmi prehadzujúcimi uhlie. Spravím pár záberov a pokračujem. Kontrolujem 6 hodinu. Oldřiška je v akcii za mnou. Odfotím pekára ako vyberá chleby. Zo slušnosti sa pýtam koľko stojí jeden. Dáva mi do vrecka dva a máva rukou. „To je darček odo mňa. Poď za mnou, kúsok odtiaľto má brat tehelňu“. Nasledujem ho a v tehelni zisťujem, že Odriška to vzala z druhej strany. A už je s ňou aj Allan. No vzdal tú pevnosť rýchlo. Píše Maco do našej WA skupiny. Že kde sme, lebo Churšed je nervózny že sme zmizli. Vysvetľujem mu cestu. Za chvíľu je pri nás a smeje sa „Na každej križovatke mi deti ukazovali ako sa dostanem za vami“.
Ďalej ideme vo štvorici. Beží oproti nám chlapec a strká mi do ruky lístok. S obavami ho beriem. Má školskú uniformu, tak to snáď nebude žiadosť o peniaze. Nie je. Veľmi spisovnou angličtinou je tam pozdrav a pozvanie od učiteľa neďalekej British School. Navštevujeme školu, Maco skúša deti z gramatiky. Lúčime sa a fotíme a fotíme a bavíme sa a pijeme ponúkané nápoje. Až kým nezavolá Churšed, že už je naozaj čas. Na obed a cigáňov. Lúčime sa s dedinou a sľubujeme, že ak sa bude dať ešte sa vrátime.
