Tatiana sa narodila v obci Myrne. Spolu s manželom gazdovali – majú viac ako 200 hektárov pôdy. Zhovorčivá žena sype z rukáva čísla. Pred vojnou bolo v obci 600 domov. Po ústupe Rusov ostalo ako tak použiteľných 240. Blíži sa zima a stráviť sa ju v dedine sa chystajú obyvatelia asi šesťdesiatich.
„Rusi síce ničili všetko čo im prišlo do cesty, ale zanechali nám tu krásne veci,“ hovorí so smutným úsmevom. Nechápavo na ňu hľadíme. „Poďte ukážem vám,“ pozýva nás na exkurziu po dedine. Ochotne ju nasledujeme. Hovorí nám akú mali školu, ako sa tu žilo pred vojnou. Boli poľnohospodári, pracovali tvrdo, ale darilo sa im a boli spokojní. Až kým pred ich dedinou nezastala armáda agresora.
Vchádzame do priestranného dvora, po ktorom pobehuje hydina. Tatiana nám s hrdosťou vysvetľuje, ktoré sliepky sú na vajcia, ktoré na mäso. Priestoru dominuje obrovský zničený kombajn. Tatiana naň smutne pozrie „No ten už asi neopravíme. A človek si ho tak udržiaval,“ vraví. Uvedomujem si, aké sú niektoré ukrajinské slová krásne a výstižné. „Človek“ znamená „muž, manžel“. Ak to hovorí žena. „Prosím“ sa povie „buď láska“.
„Buď láska, pozrite sa ale na toto. To je naozaj nádhera. A to nám tu Rusi spravili, naši bratia …“ otvára dvere do stodoly. Plechové steny sú prederavené od šrapnelov. Nechápavo na ňu pozeráme. Tatiana zatvára za nami vráta. „Vidíte, máme planetárium. Prvé v Chersonskej oblasti,“ usmieva sa. Usmieva sa keď hľadí do objektívu. Keď sa pozrie mimo, úsmev jej zastrie smútok.
Opúšťame „planetárium“ a Tatiana nás vedie k ich domu. Cestou sa bavíme o ich plánoch do budúcna. „Chceme robiť to čo vieme a čo nás baví. Rýpať sa v pôde. Sme sedliaci. Len je to teraz ťažké. Polia sú zamínované, pyrotechnici postupujú pomaly. Veľmi pomaly,“ vraví smutne. Prichádzame k domu. Teda k tomu čo po ňom zostalo. Dostal priamy zásah. Pred domom sú na kope nahádzané rakety. Ruské rakety. Pozerám na ne. „Človek pozbieral a doniesol sem. Aby sme mali na pamäti, kto sa nám postaral o náš nový život …“ odpovedá Tatiana na nevyslovenú otázku.
