V marci sme s veliteľom jednotky „Pirátov“ Igorom a pár jeho chlapmi boli preberať postavenia, z ktorých Ukrajinská armáda vytlačila ruských agresorov. Pamätám ako chlapi konštatovali, že podzemné bunkre sú pomerne kvalitne vybudované. „Bojovať veľmi nevedia, ale inžinieri sú dobrí,“ povedal vtedy jeden z Pirátov. Opustený tábor bol ako jedno veľké smetisko. Všade plastové obaly od jedla, tetrapaky, fľaše od alkoholu. Nielen vonku ale aj vnútri v bunkroch. Pri prieskume jedného z nich nás ovalil hrozný zápach. „Ani tam nechoď. V jednom rohu spali, v druhom rohu srali,“ ozrejmil mi zdroj zápachu Saša.
A presne na toto isté miesto prichádzame po troch mesiacoch. Spoznávam stanovisko stráží pri odbočke z hlavnej cesty aj zničenú ruskú techniku po pravej strane. Samotný tábor je ale úplne iný. Všade je čisto, všetko má svoje miesto. Pod stromami je prístrešok z celtovej plachty, pod ním stôl a lavice. Na zadnej stene samozrejme pirátska vlajka. Chlapi kdesi zohnali dve chladničky, ďalej v lese je benzínový generátor. Na šnúrach medzi stromami sa sušia opraté veci, pomedzi nohy sa nám motá fenka so šteniatkami. Usmiati chlapi sa s nami zvítavajú. Naša návšteva je pre nich príjemné rozptýlenie z každodennej rutiny. Nebyť kalachov prevesených cez plece a mínomet postavený neďaleko, mal by som pocit, že som sa ocitol v nejakom surrealistickom pionierskom tábore.
Hneď nás ťahajú do podzemných bunkrov, aby nám ukázali ako si ich zariadili. Na prahu zostávam stáť s otvorenými ústami. Na mieru zhotovené poschodové postele museli chlapi skladať tu vnútri – cez úzky vchod by sa nezmestili. V rohu je malá piecka – buržujka, s dômyselne vyriešeným komínom a prívodom vzduchu. S tým čo som tu videl pred troma mesiacmi sa to nedá ani porovnať. Je to tu určite pohodlnejšie a neporovnateľne čistejšie ako v opustenom dome, v ktorom sme bývali na Donbase. Hore medzitým chlapi zohrievajú boršč. Pravý ukrajinský. S chuťou sa púšťame do jedla. Po obede nám chalani ukazujú rôzne vychytávky o si zostrojili na spríjemnenie pobytu.
Veliteľ Igor sa spokojne vyvaľuje v kresle ako veľký náčelník. „Igor, máš naozaj elitnú jednotku. Ako si do nej vyberáš chlapov?“ vyzvedá Janka. „Vyberáš? Myslíš že vojaci niekde visia na háčiku v sklade a ty si prídeš vybrať? A keď sa ti nepozdáva, vymeníš ho za iného?“ smeje sa Igor. „Pracujem s tým čo dostanem. Buď sa uchytí alebo nie. Keď sa neuchytí …“ odmlčí sa. Dvaja jeho podriadení za jeho chrbtom naznačujú spoločne nohou kopačku. „ … no skrátka nedá to. Naše úlohy sú zložité. A je nás málo. Mám len polovicu tabuľkového stavu. Napríklad náš medik je aj obsluha dronu. Je v tom naozaj dobrý. Ale dron je problém. Máme obyčajného Mavica 3. Kamera je fajn, len má krátky dolet a Rusi ho vedia rušiť. Oni majú priemyselné špionážne drony s väčším doletom. Mám aj ja taký jeden vyhliadnutý, lenže naň treba veľa peňazí. Viac ako na auto. Ale potrebujem ho. Nechcem už kvôli nedostatočnému prieskumu posielať svojich chlapov na smrť … “ zase sa odmlčí a významne pozrie na mňa. Viem kam smeruje. „Koľko?“ pýtam sa potychu. Igor povie sumu. Zhlboka sa nadýchnem. „Ale na polovicu už mám jedného darcu tu od nás,“ rýchlo dodáva. „Dobre kamarát. Daj mi na neho kontakt. Spolu to dáme nejak dokopy,“ odpovedám. „Ďakujem. Ďakujem veľmi pekne kamarát. Spolu vyhráme. Aj vďaka ľuďom ako ste vy a vaši priatelia na Slovensku vyhráme!“
SK81 8360 5207 0042 0682 5081
Ďakujem za Chersonských pirátov. Ďakujem za Ukrajinu!
Marcel
