Osemsto kilometrov, dvanásť hodín za volantom, viac ako dve hodiny na colnici, kde sme „preclievali“ našu sme humanitárnu pomoc. Odhadujem že 10 pečiatok, čakanie medzi usmiatymi vodičmi TIRákov (nechápali prečo sa medzi nimi motáme s osobákom), 4 kontroly nákladu – najmä nad fixkami a loptami systematicky zmiešanými s taktickými rukavicami, obväzmi a škrtidlami krútili ukrajinskí colníci nechápavo hlavou.
Do toho naša fototechnika, nepriestrelné vesty, prilby, drony určené pre ukrajinských vojakov. No zábava. Po pár telefonátoch s príjemcami sa ale úspešne podarilo vysvetliť dôvod vzniku kríženca „PRESS auta“ s „humanitárnou dodávkou“. Asi pomohol aj náš široký úsmev a chápavé prikyvovanie hlavou v situácii, keď sme vôbec nechápali, prečo nás presúvajú z jedného miesta na druhé a od okienka k okienku.
Pár kilometrov pred miestom nášho dnešného nocľahu horelo neďaleko od cesty. Pani na recepcii hotela (za 18 EUR na noc pre oboch aj s raňajkami) bez vzrušenia vysvetlila, že to asi „padla raketa“ – teda zostrelená raketa. Milá pani kuchárka nám spravila večeru aj napriek tomu, že mali už dávno zatvorené. A keď som ju poprosil, či by nám spravila na ráno aspoň čaj do termosiek (raňajky sú od 7:00, my chceme vyraziť 6:00), s úsmevom oznámila, že nás príde nakŕmiť o 5:45
